V Moldavsku som nikdy nebol a vzhľadom na politickú situáciu v tomto regióne mi prišlo vhodné navštíviť túto krajinu čo najskôr. Zaujímalo ma tiež, aké to naozaj je v malom protoštáte Podnestersko. Rumunské pobrežie už bolo len príjemným bonusom. Navyše sme s chalanmi operatívne zaradili do itinerára moju milovanú Transalpinu cestou späť. Výlet, ktorý bol plný prekvapení, mi veľa vecí vysvetlil.
5.7.2025 Bratislava – Satu Mare
Stretnutie celej osádky aj s dočasným sprievodom v podobe Juniora na Honde Africa Twin 1100 sa uskutočnilo na Slovnaftke na D1 pred Trnavou. Dorazili sme všetci: Riško na svojej KTM 1290 Super Adventure S, Texo na Honde Africa Twin 1100 Adventure a ja na BMW R1250GS Adventure. Spomínaný sprievod nás síce tento rok z pochopiteľných dôvodov vynechal, keďže doma čakal prírastok, no bolo od neho pekné, že nás odprevadil až na maďarské hranice cez pol Slovenska.
Od hraníc za Fiľakovom sme pokračovali smerom na Eger a pred ním sme odbočili do Bükkského národného parku, aby sme si nudnú maďarskú rovinu spríjemnili kľukatými lesnými cestičkami. V Miškolci sme prešli okolo vyhoreného aquaparku a pokračovali po diaľnici cez Debrecín na Nyírábrány. Do Rumunska sme prešli prvýkrát bez kontrol a zbytočných radov — krajina je už členom Schengenu. Do Satu Mare (Szatmár) sme dorazili pred šiestou večer. Prekvapilo ma, ako je hlavné námestie kompletne zrekonštruované a vznikol tu centrálny park. Neuveriteľné. Boli sme tu pred piatimi rokmi a vyzeralo to tu ako na tankodrome. A teraz? Útulné centrum s parkom, terasami a hotelom.
Večeru sme poriešili v podniku No Pardon pub, ktorý je od centra len na krátku prechádzku uličkami mesta. Reštaurácia má veľkú terasu a varia tu úžasne. Motorky sme nechali vonku na námestí s malými dušičkami, no ráno boli na mieste a nepoškodené. Recepčná nám zaručila, že je to bezpečné.
554km
6.7.2025 Satu Mare – Botosani
V tento deň sme mali v pláne presunúť sa čo najbližšie k severnej časti Moldavska. Trasa viedla po severnom Rumunsku po cestách prvej triedy. Po približne 90 km sme dorazili do mestečka Săpânța, kde sa nachádza veselý cintorín. Znovu sme si ho obzreli, ale ako aj minule, ja som do neho nevstúpil — príde mi to príliš morbídne. Zatiaľ som si zalietal s dronom. Káva a šup ďalej smer východ. Obed sme si dopriali na ceste, ktorá bola zaujímavo nudná cez dediny, v Borsa Popasul lu’ Vodă. Bogdan Vodă je tu vyobrazený v podobe obrovskej sochy pri vstupe do reštaurácie.
toto mi ňom napisala AI:
Bogdan I. Zakladateľ (Bogdan Întemeietorul)
Bol prvým nezávislým panovníkom Moldavského kniežatstva, ktorý vládol v rokoch 1359 – 1367.
Pôvod: Pôvodne bol vojvodom v regióne Maramureš (vtedy súčasť Uhorského kráľovstva), kde sa dostal do sporov s uhorským kráľom Ľudovítom I..
Založenie Moldavska: Okolo roku 1359 prekročil Karpaty so svojou družinou, zvrhol miestneho správcu lojálneho Uhorsku a vyhlásil nezávislosť nového štátu.
Význam: Podarilo sa mu odraziť uhorské pokusy o znovudobytie územia, čím upevnil suverenitu Moldavska. Je pochovaný v meste Rădăuți.
Všetky indície nasvedčovali tomu, že sa blížime k Moldavsku. Pred hranicou sme si dopriali ešte typickú rumunskú polievku ciorbă de burtă — drškovú polievku nakyslo so smotanou a so štiplavým baraním rohom. Riško k tomu zadelil pečené bravčové, ktoré krásne dopĺňalo celú chuťovú skúsenosť.
V Iacobeny sme sa vydali na sever smerom k Sucevița Monastery. Ide o opevnený kláštor, nad ktorým som si opäť zalietal s dronom, aby som zachytil jeho masívnu architektúru a okolitú krajinu z výšky.
Podvečer sme dorazili do Botoșani, kde som našiel hotel priamo v centre. Waze nás viedol z opačnej strany, kde bol vchod, ale ten bol za rampou. Tak som sa vydal peši na recepciu, kde nás pokynmi usmernili. Pred rampou sme čakali dosť dlho a vedľa nej stálo pódium, kde spievali a tancovali ľudia v krojoch. Prešli sme cez dav divákov, ktorí sledovali predstavenie, a pomaly sme sa dostali k hotelu.
Po ubytovaní sme sa prešli po centre, dali si pivko na terase a potom sa presunuli do reštaurácie pri parku. Miesto nás však príliš nezaujalo – bolo tu veľa múch a obsluha bola pomalá, takže jej názov radšej spomínať nebudem.
7.7.2025 Botosani – Soroca – Kišiňov
Raňajky v cene hotela sú super vec – ráno sa tak nezdržíte. Natočil som timelapse, ako sa chalani balili. Na hranice s Moldavskom to bolo už len 50 km, a tak som si rozbehal offline mapy. (V čase, keď píšem tento cestopis, je už aj v Moldavsku dostupný EU roaming.) Ako sme sa blížili k hraniciam, krajina pôsobila chudobnejšie: konské povozy, jednoduché obydlia, staré vozidlá a ruské kombajny, ktoré dávali cestovaniu zvláštnu autentickú atmosféru.
Na hraniciach nás dôkladne kontrolovali, dokonca aj horné kufre. Hraničný prechod vedie cez priehradný múr, na konci ktorého stálo policajné auto. Policajti v ňom sedeli nehybne a ani sa nepohli, keď sme prechádzali okolo, čo celú situáciu pôsobivo zdôraznilo.
Kvalita ciest sa rapídne zhoršila a museli sme jazdiť naozaj pomaly. Tankovanie fungovalo len tak, že nám palivo nalievala obsluha. Najprv sme si mysleli, že ide len o lokálny kolorit danej pumpy, no neskôr sme zistili, že je to celoštátny zvyk — dosť otravný a značne zdržujúci.
Z ciest úplne zmizli autobusy a boli nahradené maršrutkami — vlastne mikrobusmi súkromných osôb, ktoré vás vezmú po trase za poplatok.
Mňa osobne dojala cesta, kde bol ľavý a aj pravý jazdný pruh a v strede bol tretí – predbiehací. Dosť riskantné predbiehanie vzhľadom na žalostný technický stav väčšiny aut.
Cieľom našej jazdy bolo mesto Soroca, kde sa nachádza pevnosť, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie historické pamiatky Moldavska. Pevnosť Soroca bola postavená v 15. storočí kniežaťom Štefanom III. Veľkým ako obranná stavba proti nájazdom Tatárov a Osmanskej ríše. Je charakteristická svojím okrúhlym tvarom a mohutnými hrubými múrmi s vežami, ktoré umožňovali obranu zo všetkých strán. Pri pohľade z dronu na jej masívne kamenné múry človek cíti spojenie histórie a krajiny, akoby sa čas na chvíľu zastavil.
Kláštor tipova (Tipova monastery)
Zo Soroci sme sa po ceste do Kišiňova zastavili na dvoch miestach, ktoré za to rozhodne stáli. Jedným z nich bol kláštor Tipova, situovaný na úpätí kaňonu rieky Răut. Kláštor pochádza zo 14. storočia a je známy svojimi skalnými kostolíkmi vytesanými priamo do vápencových útesov, ktoré poskytujú pokojné a mystické prostredie. Na mieste sme stretli pána na motorke, ktorý parkoval pod stromom, kde bola lavička – ideálne miesto na odpočinok. Zalietal som si tu s dronom a dokonca som sa s motorkou priblížil až k zrázu, čo sa neskôr krásne zachytilo vo videu.
Old Orhei Monastery
V Orhei sme zastali na pumpe, presvedčení, že sme už v Old Orhei. Rukami a nohami – ako inak – sme sa dohodli s pumpárom, že musíme pokračovať ďalej. Kláštor v Old Orhei je naozaj fascinujúci. Je vytesaný priamo do vápencových útesov a jeho história siaha až do 13.–14. storočia, keď sa stal súčasťou osídlenia Zlatou Hordou a neskôr kniežatstva Moldavsko. Tento skalný kláštor slúžil nielen ako duchovné centrum, ale aj ako útočisko počas nájazdov a vojen. Meander rieky tu dramaticky zvrásnil krajinu a na jeho najvyššom bode sa týči samotný kláštor. Nepokúšali sme sa ísť úplne hore, pretože bol zákaz vstupu, no z dronu som videl, že si z toho nikto nerobil ťažkú hlavu. Celá scenéria – skalné útesy, rieka, starobylá stavba – pôsobila nadčasovo a dodávala pocit, že história tu stále žije.. Video z drona je tu.
Cricova Winery
Po ceste sme sa zastavili pri zaujímavom vinárstve Cricova, ktoré je známe svojimi 120 km dlhými pivnicami pod zemou. Cricova patrí medzi najväčšie a najznámejšie vinárstva v Moldavsku a jej história siaha do 50. rokov 20. storočia, keď sa začala rozsiahla výstavba podzemných pivníc. V minulosti tu boli uložené aj cenné vína sovietskych vodcov, čo dodáva pivniciam legendárny nádych. Žiaľ, nestihli sme poslednú prehliadku, a tak som písal Lenke, nech rezervuje letenky ;o)
V Kišineve som nevedomky našiel ubytovanie hneď vedľa centrálneho trhoviska. Ubytovali sme sa, mali sme veľkú izbu so štyrmi posteľami. Na terase sme popili s Kanaďanom, ktorý prišiel z Odessy, kde pomáhal ako dobrovoľník a opisoval nám situácie ktoré zažil po bombardovaní Odessy.
Na večeru sme sa rozhodli ísť podľa odporúčania Kanaďana do gruzínskej reštaurácie Georgian grill ktorá bola neďaleko. Ceny sú pre Slováka v Moldavsku veľmi prívetivé a kombinácia jedla s Riškom na dovolenke bola doslova vražedná. Prepáč, žlčník môj.
8.7.2025 Kišiňov – Tiraspol – Kišiňov
Dnes konečne Podnestersko (Transnistria, Zadnestersko, Prydnistrovia, Pridnestrovie). Dron, obušok, nôž, lano, príbor aj plynový ohrievač som z rešpektu nechal na izbe v Kišiňove a mohli sme vyraziť. Peťko mal trocha stiahnutý… zadok, lebo si doma nechal pas. Na hraniciach nás privítali po zuby ozbrojení vojaci a guľomet. Odstavili nás a poslali do búdky kúpiť vízum na 7 dní. Neplánovali sme tu byť ani 7 hodín, ale ok. Aby to vypadalo, že je to zaslúžená platba, trvalo to fakt dlho. Ale my sme zhyčkané Schengenom, tréning trpezlivosti nikdy nezaškodí.
V Moldavsku som si už nejak zvykol na katastrofálne cesty, ale toto som nečakal. Naozaj bieda. Diery, štrk, praskliny, tu odfrézované, tak smola, no veľmi zlé. Vozový park ako v Moldavsku, ale ukazovali sa tu aj staré ruské nezmary. Lada, Žiguli, Moskvič a Volga. Po ceste do Tiraspolu sme videli Ruské základne. Pôsobili síce vyľudnene, ale to je len môj pohľad; dnu sme samozrejme nešli.
Tiraspol ťa privíta obrovským námestím, ktoré je asi vhodné len na jednu vec – vojenskú prehliadku. Všade azbuka, červené hviezdy, kosáky a kladivá, ktoré pripomínajú Sovietsku éru. Na pravej strane sa týčil tank, ktorý symbolizuje vojenskú silu, a hneď za ním, naľavo pred parlamentom, stojí nesmrteľný Vladimír Iljič Lenin. Hlavné námestie, pomenované po ňom, bolo postavené ešte za čias ZSSR a dodnes slúži ako symbol podnesterskej identity a nostalgie po sovietskych časoch. V Čechách by si v tejto dobe už riskoval paragraf ;o)
Prvá zastávka bola v legendárnej Wine & Cognac Kvint, jednom z najznámejších producentov alkoholu v Podnestersku. Ich koňaky sú preslávené – čím starší, tým drahší a kvalitnejší, a nielen miestni, ale aj zahraniční zberatelia ich vyhľadávajú. Kúpili sme si niekoľko fliaš vína a koňaku a zároveň sme s napätím očakávali, čo nás čaká na hraniciach ;o)
Chceli sme sa aj najesť a keď som v Kvinte zistil, že v Podnestersku sa dá platiť len ich kartou a tie „váše“ Mastercard a Visa nerabotajet. Našťastie im Euro voňalo.
Ale chceli sme si zameniť eurá na ruble. Preto bola druhá zastávka vedľa Leninovej busty pri Banke.
No a kde minieš peniaze najlepšie, ako v reštaurácií. Na obed sme sa teda vybrali do reštaurácie Back in the USSR — miestneho podniku, ktorý pôsobí ako malá časová kapsula zo sovietskych čias. Interiér je dekorovaný množstvom sovietskych artefaktov, plagátov, starých rádií a predmetov, ktoré vás okamžite prenesú späť do éry ZSSR. Okrem typického sovietskeho štýlu tu nájdete aj klasické jedlá ruskej a východoeurópskej kuchyne, od boršču cez šašlik až po tradičné dezerty, a pivo či víno k tomu. Atmosféra aj dekorácie často pripomínajú malé múzeum s jedlom 🍲, a preto je toto miesto jedným z obľúbených „must‑try“ bodov v Tiraspolu pre cestovateľov, ktorí chcú okúsiť trochu miestnej nostalgie.
Terasa bola úplne prázdna. Samé rekvizity ako stara Volga, automat na vodu za kopejky, Lenin, Iljič aj Vladimír – všade. Vyberali sme si dosť dlho a keď už prišla čašníčka, tak sme zistili, že vlastne nič nemajú, len Boršč. Ale bol na výber ruský alebo ukrajinský. Ten ruský bol s 0,2Dcl vodky… OMG
Potom nás už len čakala obchádzka cez námestie a Lenin a tank.
Potom sme už smerovali naspäť do Kišiňova, ale cestou sme sa zastavili pri pevnosti Bender – krásnom areáli s pekne zrekonštruovanými hradbami a exponátmi. Táto pevnosť, známa aj pod rumunským názvom Tighina, stojí na pravom brehu rieky Dnester a jej história siaha až do 15. storočia, keď tu už stálo opevnenie na ochranu obchodných ciest a prechodov.
V roku 1538 ju dobyl osmanský sultán Süleyman I. Nádherný, ktorý ju prestaval a rozšíril na mohutnú kamennú pevnosť s bastiónmi, vežami a hlbokou priekopou, slúžiacu ako strategický oporný bod Osmanskej ríše v bojoch proti Moldavsku a iným mocnostiam.
Počas storočí sa pevnosť stala svedkom mnohých konfliktov – bola obliehaná a striedavo kontrolovaná rôznymi vojenskými silami vrátane Ruskej ríše. Jednou z kurióznych kapitol je pobyt švédskeho kráľa Karola XII. tu po jeho porážke v bitke pri Poltave v roku 1709, kde so skupinou svojich mužov hľadal útočisko medzi Osmanmi.
Dnes je pevnosť obnoveným historickým komplexom otvoreným verejnosti – prechádzali sme sa po hradbách, pozreli si veže s výhľadom na rieku, múzeá a expozície, ktoré zachytávajú vojenskú minulosť regiónu.
Celá táto krajina na mňa nijako zvlášť neurobila dojem – prišlo mi to skôr ako skanzen pre turistov. Ale kedy sem tí turisti vlastne chodia, keď je polovica júla a takmer prázdno? Rusov sme tu príliš nevideli. Žiadne presuny techniky ani základne plné vojenského vybavenia. Neviem… videl som, CHECK…
9.7.2025 Kišiňov – Mamaia Constanta
Vidina mora nás hnala z Moldavska smerom na juh. Miestami sa objavili náznaky lepšej cesty, inde sme prechádzali dlhšími úsekmi v rekonštrukcii. Ale pocit, keď si na pumpe v Rumunsku vieš natankovať sám, je k nezaplateniu – ako sa nechal počuť Riško.
Bolo fakt úmorne horúco a nevedeli sme sa dočkať kúpania v mori. Ubytovanie na Mamaia sme si zarezervovali na dve noci. Po ceste sme sa zastavili na obed v reštaurácii a samozrejme nesmela chýbať ciorbă de burtă – klasická rumunská dršková polievka nakyslo so smotanou a štipkou pikantného baranieho rohu. Je to jedlo, ktoré si vyžaduje odvahu aj pre tých, ktorí nie sú zvyknutí na vnútornosti, no chuťovo je vynikajúce: krémová, jemne kyslastá, s výraznou vôňou a textúrou, ktorá dokonale zahrieva a zároveň povzbudzuje chuťové bunky. Pre Rumunov je to takmer národný poklad a my sme si ju nemohli nechať znova ujsť.
Večer nás čakalo teplé more, slniečko a pivko URUS. Z apartmánu sme sa prechádzali cez kemp, v ktorom bola reštaurácia. Nevedel som prestať premýšľať, pre koho sa tu stavajú tie obrovské hotely, keď 9. júla je tu takmer prázdno. Ráno nám však naznačilo, v čom asi bude problém…
10.7.2025 Mamaia
Noc bola príšerná. Obrovský vietor bičoval okolie a myslím, že aj trochu popršalo. Vietor tak trieskal dverami, že som myslel, že ich každú chvíľu zhodí. Keď Riško vyšiel von na cigaretu, dvere za ním buchli s razanciou nasratej talianskej manželky.
Obliekli sme si len mikiny a rozhodli sa preveziť do Constanţe. Takú zimu nikto nečakal – vietor, ktorý sa ráno prehnal, priniesol odniekiaľ strašnú chladnú frontu, a keď sme neskôr išli do mora, normálne nás oziębalo.
Po ceste do Constanty sme chceli vybaviť raňajky a kávu v pekárni, no na to, že bol 9. júla, bolo skoro všetko zavreté. Ako sa ukázalo, typická letná sezóna tu ešte poriadne nezačala.
Constanţa je veľké prístavné mesto na pobreží Čierneho mora a jeho centrum s prístavom je pekne vybudované a zrekonštruované – promenády, námestia aj parky pôsobia upravene a otvorene pre turistov. Nad morom sa tu týči impozantná budova kasína, ktorá je vraj nefunkčná. Táto monumentalita, pamiatky a atmosféra veľkého mesta s námorným duchom však dávajú Constanty vlastný charakter – ako by sa tu stretávali história prístavu, moderné promenády aj nostalgická aura starých stavieb.
Zbytok dňa sme strávili pri mori ako aj večer. Presunuli sme sa po pri mori do reštaurácie, ktorá mala terasu na pláži. Vypočuli sme si naživo niektoré rumunské, svetové a talianske pesničky.
11.7.2025 Mamaia – Novači
Keďže nie sme úplne normálni, tak sme vymenili deň pri mori za jazdenie. Preto sme šli ráno smerom k Transalpine okolo Bukurešti. Boli sme dosť prekvapení, že celá cesta šla po diaľnici – skoro ako u nás.
Dorazili sme do Novači, kde sme našli ubytovanie v komplet prerobenom dome, kde sme mali jeden apartmán. K dispozícií bol stojací bazén, vírivka a hlavne altánok s TV a klímou. Domáci, nás odviezol autom do supermarketu, lebo začalo jemne pršať a ponúkol nás pivkom, lebo bez Bookingu je to lepšie… Pýtali sme sa ako sa mu žije. Auto mal so Švédskou ŠPZ. Vo vedľajšom dome mal s manželkou priemyselnú práčovňu a prali tu bielizeň pre všetky hotely v okolí. Vraj mal kedysi ovce, ale ako vyasfaltovali Transalpilu, preorientoval sa na turizmus. A spravil dobre.
Nakúpili sme si na večernú grilovačku. Bol to super zážitok. Celý dojem kazilo len ohromné množstvo múch, tak sme im spravili masový hrobček.
12.7.2025 – Novači – Transalpina – Arad
Klasické vzrušenie ráno, ako vždy, keď mám pred sebou Translapinu – cestu ciest. Bol som určite prvý pobalený ;o) Aj tento krát sa počasie vydarilo a po večernom daždi nebolo ani stopy.
Transalpina nikdy nesklame – jej tiahnuce dlhé zákruty sú pre každého motorkára splnený sen. Chvíľku sme sa s Riškom lepili na jednu nadupanú Cupru; vždy za zákrutou na to dupol a jemne nám ušiel. Po dvoch–troch zákrutách ho to prestalo baviť, a tak sme sklamaní ťahali ďalej.
Trasa Transalpiny patrí medzi najvyššie a najkrajšie horské cesty Rumunska, vedená cez Poiana Oltului a južnú časť pohoria Parâng. Jej história siaha do 1930‑tych rokov, keď ju rumunská armáda vybudovala ako strategickú cestu cez hory. Počas druhej svetovej vojny mala vojenský význam a neskôr sa stala ikonickou trasou pre turistov a motorkárov. Dnes je známa nielen svojimi panoramatickými výhľadmi a adrenalínovými zákrutami, ale aj históriou, ktorá pripomína, že tieto hory boli vždy kľúčovým prechodom cez Rumunsko.
Tento krát sme tu stretli veľmi veľa somárikov. Veľmi boli milé.
V Arade sme našli ubytko mimo centra zase s bazénom (stojacím) a reštika tiež nebola ďaleko.
13.7.2025 Arad – Bratislava
Posledný deň asi nie je čo opisovať. Prešli sme do Maďarska a snažili sa ísť mimo diaľnic, ale Peťko zase chytil syndróm rýchleho návratu a vrátil sa na diaľnicu a ťahal domov. Mal trocha problémy s odreninami.
S Riškom sme si dali niečo z maďarskej kuchyne a za svetla dorazili domov.
Tento výlet bol pre mňa kombináciou dobrodružstva, prekvapení a chvíľ, ktoré si človek zapamätá navždy. Moldavsko ma privítalo svojou surovou realitou – katastrofálne cesty, opustené dediny, staré ruské autá a drobné prekvapenia na hraniciach. Podnestersko bolo zvláštne, ako skanzen, kde história a propaganda stále žijú, a napriek dramatickému prostrediu som cítil, že tu život ide svojím tempom, iným než ten náš pohodlný Schengen.
Rumunsko prinieslo kontrast – lepšie cesty, nádhernú prírodu severného Moldavska, historické a skalné kláštory Tipova a Old Orhei, vinárstva a koňak s dušou tradície. Vidina mora a letného relaxu na pobreží Čierneho mora bola dokonalou odmenou za všetky kilometre a dobrodružstvá. Mamaia a Constanţa mi ukázali moderné letovisko s turistickou infraštruktúrou, no aj so svojou zvláštnou prázdnou atmosférou v polovici júla.
A potom Transalpina… pre mňa odmena. Zákruty, výhľady a adrenalín na každom kilometri – pocit, že motorka a cesta sú jedno. A keď si k tomu pridáš históriu cesty, ktorá kedysi slúžila armáde a dnes je rajom motorkárov, je to kombinácia, ktorá sa nezabúda.
Celkovo to bol výlet plný kontrastov – bieda a bohatstvo, opustené miesta a turistické pamiatky, ticho hôr a ruch mora, nostalgiu sovietskych čias a moderný komfort Rumunska. Každá zastávka, každá kilometrová značka a každý pohľad z dronu mi pripomenuli, že cestovanie nie je len o cieľoch, ale o samotnej ceste a o pocitoch, ktoré si odnášaš. Tento trip bol presne taký – nečakaný, drsný, fascinujúci a úplne nezabudnuteľný.