Ako dieťa som s rodičmi chodieval do Ahtopolu, mestečka v Bulharsku pri mori skoro pri Tureckých hraniciach. Pamätal som si, že Bulharsko má nádhernú prírodu a na TransEuroTrail, som našiel zaujímavú trasu v okolí. Celú zimu som, ako vždy študoval trasu a hľadal zaujímavé miesta po ceste smerom k moru v Bulharsku. Chalani súhlasili a bolo teda rozhodnuté.
Bratislava – Dubova (🇷🇴)
Čas odchodu bol vzhľadom na vzdialenosť určenú pre tento deň na 6.oo a miesto stretnutia mýtna búdka na diaľničnom prechode v Čuňove. Dorazili všetci a na čas. Táto skutočnosť mi na tvári vyčarila úsmev a mohli sme vyraziť. Dnešok bol nudný diaľničný presun cez Budapešť až za Temešvár, kde dialnica zatáča smerom na Devu. Dorazili sme k Dunaju do mestečka Orsová, kde sme sa vydali proti našej trase smerom na západ k Decebalusovi.
Táto 40 metrov vysoká bradatá kamenná tvár s výhľľadom na rieku Dunaj vyzerá ako niečo priamo zo Stredozeme (fiktívny svet v dielach Tolkiena). V skutočnosti je to čerstvé dielo rumunského podnikateľa. Decebal (Decebalus Odvážny) bol posledným kráľom Dácie. Bol tiež jedným z najmocnejších vládcov tohto starodávneho kráľovstva. po znovuzjednotení rozdrobených kmeňov Dákov viedol tri vojny proti dvom rímskym cisárom, až nakoniec v roku 106 podľahol v záverečnej vojne.
Národná identita moderného Rumunska je stále pevne zakorenená v jeho starodávnom dáckom dedičstve. Tento monumentálny kamenný portrét Decebala je dielom Iosifa Constantina Dragana, podnikateľa a historika. Nachádza sa na rumunskej strane Dunaja, priamo oproti Tabula Trajana, pamätníka rímskeho dobytie Dácie. Vo výške 40 metrov je to najvyššia skalná socha v Európe, a dokončenie tímu 12 sochárov trvalo 10 rokov (1994 – 2004). Pod portrétom kráľa je nápis trochu ironicky. Je napísaný v latinčine, v jazyku, ktorý do Rumunska priniesli nepriatelia Decebala. “DECABELUS REX – DRAGAN FECIT”, čo v preklade znamená “KRÁĽ DECABELUS – VÝROBCA DRĂGAN”.
Odtiaľ sme to mali už len kúsok do Dubovej. Zarezervoval som ubytko cez Fucking(Booking) kde nás zase zavádzali a fotka s bazénom nesúhlasila s realitou. Domáci nás pohostil domácou, tak aj mi jeho. Skoro mu z Peťkovej Hrušky vyšla para z uší.
Večeru sme si dali na móle v zátoke, museli mať Mici a Čorba de burta…
707kmDubová – jazero Iskar Bulharsko(🇧🇬)
Ráno sme sa naraňakovali na pavlači z domácich zásob a vyrazili naspäť smerom na Orsovú, kde sme si na houseboate dali rannú kávičku. Pokračovali sme ďalej popri Dunaji smerom k Železným vrátam. Nechceli sme sa dva krát zdržovať hranicami do a zo Srbska a tak sme do Bulharska zašli malou okľukou cez Calafat, kde je už most cez Dunaj, kde nás čakalo Bulharsko.
Bulharsko nás privítalo asi 10km diaľnice. ktorá úplne zmizla a až po Sofiu sme šli po ceste prvej triedy. Neporiadok popri ceste významne narástol. Od hlavnej cesty sme sa odklonili smerom na Beogradshki skali. Odporúčam túto krátku zachadzku.
Beogradshki skali, Bulharsko
Skalné útvary sú obrovské a dá sa vyjsť úplne hore, odkiaľ je na jednu stranu výhľad na mestečko a na druhej zase výhľad do údolia, kde je krásne vidieť aký je tento priestor veľký. Vstup do areálu sa platí, niečo ako 2€ na osobu. Vchádza sa cez pevnosť, ktorá vznikla vybudovaním jedného múru. Veľmi efektívne.
Hneď po príchode nás prekvapila letná búrka, tak sme ju prečkali v miestnom stánku občerstvenia s prístreškom. Ochutnali sme tarator – jogurtová polievka s cesnakom a uhorkou. Miestny gyros, ide zase len o čevapy.
Následne sme smerovali okolo Sofie, smerom na juhovýchod k jazeru Iskar. Sofiu sme obehli po novučičkom obchvate, ktorý ma prekvapil. Pamätal som si to tu teda úplne inak.
Po príchode k jazeru sme našli perfektný hotel Kamelot s plážou parkoviskom, terasami, bazénom a s vodnými atrakciami. Bol však plný a tak sme museli pokračovať popri jazere na juhovýchod a hľadať ďalej. Našli sme ďalší, ale ten už nedosahoval ani zďaleka také parametre, ako Kemelot. Chceli sme sa len spýtať na ubytovanie, ale na vránici už Riška skásol pan SBSkár z 90tych rokov – vraj za parkovné ;o)
Ubytko NEST Stork stalo pár drobných a presne aj také bolo. Sľubovali nám dobrú večeru a mali pivo. Tak sme sa podvolili. Spali sme vo veľkom apartmáne, kde na podlahe bola obrovská vypuklina, na oknách plno zdochnutých múch a pred vchodom do ubytovacej časti mali sýkorky hniezdo a skoro som sa šmykol na ich WCku na zemi. Prosto to nikomu nevadilo.
V Bulharsku sme si celkovo dávali pozor na motorky a toto bol uzavretý areál. Ale večer, ako sme boli na terase a večerali vo vedľajšej časti terasy, boli mafiáni. Dosť boli hluční, mali tam vodný skúter na ktorom vyvádzali. Nemal som z nich dobrý pocit. Večer sa pri nás pristavil aj majiteľ – motorkár. Pri večeri som ešte polietal z dronom a pozreli sme si okolie.
No zhrniem to: pekné miesto tesne pri jazere, ale vypadá to tak, že sa rozpadá a ak tu nikto poriadne nebol v polovici augusta, kedy potom? Bez turistov a investície – nula bodov.
414km
4.8.2024 Jazero Iskar – Kardžali
Dnes nás čakali pravé balkánske raňajky na posilnenie pred krátkou, ale náročnou offroad vsúvkou. Ráno som ešte stihol natočiť na GoPRO východ slniečka spoza jazera Iskar. Vo vedľajšej dedinke Samokov sme natankovali na SHELL-ke a pokračovali do Ihtimanu do pekary, kde mali čerstvú banicu, pizzu, pečivo, ayran a vyskúšali sme aj tradičný nápoj Boza. Zaujímavé, ale už nie, vďaka ;o)
Bozu začali pôvodne pripravovať Turci v strednej Asii v 10. storočí. Neskôr sa rozšírila na Kavkaz a na Balkán. Boza slavila svoj zlatý vek v dobe Osmanské ríše a stala sa dokonca jednou z hlavných obchodných komodit vo mestách. Boza sa vyrába na Balkáne, a väčšina z tureckých regiónov, ale nie vždy sa používa proso. Chuť sa líšia podľa obilovín, ktoré používajú. Pri vedeckom štúdiu bozy vykonané Tureckým vedeckým a technologickým inštitútom pro Vefa Bozacisi bolo zistené, že nápoj je veľmi zdravý a výživný. Boza obsahuje vitamíny A, C a E a štyri druhy vitamínu B.
Potom nás už čakal smerom na juh offroadový prechod zahrnutý v TET Europe. Celkom nám dal zabrať, chvíľkami sme aj blúdili. Nádherne výhľady, príroda, miestami trocha rozmočený terén, ale tak sme pašáci. Myslím, že si nikomu z nás sa nepodarilo si rýchlo ľahnúť s motorkou. V Phelin sme sa napojili na cestu smerom na juh a smerovali k jaskyni Devil`s Throat.
Už cesta smerom k jaskyni dáva vytušiť, že človeka čaká niečo unikátne. Cesta vedie údolím tesne pri skalách, ktoré sa týčia kolmo od cesty do výšav. Na konci cesty vie, že je na mieste, pretože všade parkujú autá.
Riško zakúpil lístky a bez naštudovania situácie sme sa vybrali peši smerom hore po ceste. Dostali sme sa do areálu, kde bolo vidieť diablovo hrdlo, ale jaskyňu nie. Diablovo hrdlo je zo skál vodou vytvarovaný útvar, ktorý naozaj pripomína obrovské hrdlo a hluk vody umocňuje pocit že je diablovo, Popri vode a dalo zostúpať až dole, kde boli schody, teda skôr rebrík. Tak sme sa po ňom vydali smerom dole, načo nás ohriakla stráž, že je to len východ a do jaskyne sa vchádza cez plechové dvere kúsok od zaparkovaných motoriek. Tak sme sa vrátili k motorkám a počkali na otvorenie jaskyne, ktorá sa otvára v pravidelných časových úsekoch a raz je so sprievodcom a raz bez.
Trafili sme sa do preliadky bez sprievodcu a teda sme si ju prešli úplne sami. Neviem teda či to bolo nedopatrenie, alebo to bolo tak ako popisujem 🙂 Jaskyňa je obrovská. Dóm vo vnútri nej je taký veľký, že vraj by sa do neho zmestil Chrám svätého Alexandra Nevského v Sofií. Mne sa to osobne nezdalo, tak ale ja som neveriaci Tomáš. Jaskyňu sme si celú prešli po prístupných častiach, až sme sa dostali k nekonečnému rebríku, ktorý smeroval cez komín do obrovskej výšavy na miesto kde nás ostraha otočila. My, keďže sme už zbytok videli a v neposlednej rade sme aj videli ako je vysokánsky, sme sa otočili smerom naspäť ku vchodu.
Ďaľšia zastávka bola pri ďaľšej diabolskej pamiatke – Devil`s bridge. Dorazili sme tesne po záverečnej. Aj nás pani chcela pustiť, ale nám sa už nechcelo, keďže most sa nachádza za za oblúkom rieky korá pod ním tečie. Takže na rad prišiel zase dron. Pozreli sme si ho teda z vtáčej perspektívy. Video je tu 🎬.
Ubytko sme našli v meste Kardžali. Mimochodom názvy miest v tejto časti Bulharska sú také turecké, keďže je tu početná turecka menšina. Je to tu také osmanské. Minarety, mešity, moslimovia. Kraj je veľmi chudobný, ľudia ale milí. V mestách sú vidieť na výkladoch nálepky SBSiek, vidieť aj veľmi bohatých ľudí, ktorí sa ukazujú, že na to majú. Take naše 90tky.
S Riškom sme vybehli k pumpe, kde bola kebabáreň a nakúpili sme jedlo a pitie. Ubytko bolo sice pri hlavnej ceste, ale nedalo sa to porovnávať s dnom zo včera.
402km
5.8.2024 Kardžali – Ahtopol
Raňajkovali sme ako balkánskí králi v pekárni kúsok od hotela. 15km of Kardžali je Perperikon:
Perperikon (bulh. Перперикон) je trácka skalná svätyňa v Bulharsku, ktorá sa nachádza v rodopskom pohorí 15 km severovýchodne od mesta Kărdžali. Perperikon bol osídlený už v čase neolitu. Následne bol Trákmi zväčšený a premenený v opevnený komplex svätého skalného mesta s kráľovským palácom. Toto miesto bolo potom využívané Rimanmi, neskôr Byzantíncami, osídlené bolo aj vo stredoveku a v dobe osmanskej nadvlády.
Kúpili sme si magnetky a zase schody do nekonečna a my sme sa tešili na more, tak prehliadku absolvoval moj dron. Z Perperikonu som spravil aj video 🎬.
Rozhodli sme sa jazdiť mimo diaľnic, nech vidíme krajinu a nemusíme drať gumy na dialnici. Toto rozhodnutie bolo odmenené náhodným naďabením na mushroom rocks.
Obišli sme prepchatý Burgas a napojili sa na cestu smerom na juh k Tureckým hraniciam. Obchádzali sme Chernomorets, Primorsko a napokon Tsarevo, ktoré som nepoznal, lebo v čase keď sme tu boli pred XX rokmi to bol Mičurin. v Ahtopole sme mali rezervovaný hoteli Casa paradiso Beach residence na tri noci. Hotel síce nemá reštauráciu, ale ma bazén na pobreží, je kúsok od centra a aj od pláže.
Keďže sme dorazili pre 15tou, tak sme mali čas sa ubytovať a popozerať okolie. Teda presnejšie ja som musel okamžite, lebo som bos veľmi zvedavý. Tak som odstrojil motorku a vyštartoval.
Večer sme sa prešli ku skalám pri majáku a dali sme si v prístave rybaciu večeru. Riško mal žraloka na potenciu…
324km
6.8.2024 Ahtopol
Ďalší deň sme mali čisto relax na pláži a pokoj na akomkoľvek lôžku. S Riškom sme zbehli do Tsareva zameniť nejaké LEVY a inak sme deň strávili na pláži v Ahtopole a večer potulkami po meste. Na obed sme si dali fritovaný mix morských plodov za naozaj pre nás drobné. Majú tu také fastfoody s týmto druhom jedla. Niečo ako Fritto misto v Taliansku. Peťkovi sme kúpili kosatku, po ktorej veľmi túžil a podmienka bola, že s ňou musí prejsť celú pláž ;o)
7.8.2024 – Ahtopol – Rezevo a späť
Ráno sme sa vybrali smerom na juh a napojili sa na TET okruh. Prešli sme po ňom hodný a veľmi pekný kus. Na jednom mieste sme museli obchádzať rozmočené blatové koryto potoka. Až sme sa dostali na slepú cestu okolo včelých úlov. Priznám sa, že vďaka problémom so spojením som si nepripravil off trasu a museli sme improvizovať. Vrátili sme sa oklukov na hlavnú cestu a pokračovali na juh.
Následne sme prešli cez rieku Veleku, kde som s otcom chytal pred 30rokmi ryby ;o) Za mostom sme zatočili smerom proti prúdu. Po pravej strane bol gázik, kde ponúkali offroa zážitky. Tak sme si mysleli, že sme na správnom mieste. Šli sme teda ďalej. Najprv to bol zážitok, ale keď sa cesta zmenila na absolútnu húštinu, tak sme zhodnotili, že to nemá za mak zmyslu a vrátili sme sa späť pod most, kde sme si dali pauzu. Je tu vybudovaný prístav a požičovňa kanoe a paddle boardov.
Následne sme zatočili smerom doprava k moru, kde viedla cesta, ktorá bola mierne povedané rozbitá poľnohospodárskymi strojmi. Chalani to vzdali a otočili k ceste. Ja som sa dostal až k moru na pláž, kde nebol nikto.
S chalanmi sme sa dohodli, že zbehneme k tureckým hraniciam do Rezeva a potom sa vrátime k moru do Ahtopolu, keďže ďalší deň nás čakala cesta na sever popri mori. Rezevo je malinká dedinka, kde rieka tvorí hranicu s tureckom. Táto dedina bola za bývalého režimu v pohraničnom pásme. Ľudia sa za most cez rieku Veleka bez povolenia ani nedostali.
V Turecku je vidieť obrovská nekonečná pláž a na hraniciah oboch krajín je velikánska zástava. Mne sa tu veľmi páčilo. A dve dievčatká tu predávali suveníry. boli veľmi zlaté, tak som si kúpil na podporu mládeže.
Po ceste späť sme sa zastavili ešte v Sinemorci na pláži. V prítoku tu bolo veľa korýtnačiek a z výhliadky sme si pozreli pláž a more. Po návrate do Ahtopolu sme Riška presvedčili na ďaľšiu prechádzku po pláži. Mal ale podmienku, že musíme zastať v každom bufete na pivo. K pivu sa hodia melé rybičky obalené v múke a prudko osmažené. Domáci ich voľaju Caca, ja si Bulharsko bez nich neviem predstaviť.
70km
8.8.2024 – Ahtopol – pobrežie Bulharska, Kláštor Aladžha, Pobitie kamuni – Veliko Tarnovo
Vyrazili sme popri mori smerom na sever. Pozreli sme si aj Prímorsko, kde chodil Peťko do tábor a neskôr sme z hlavnej stočili na cestu, ktorá vedie popri mori k mestu Dyuni, ktoré osídľujú Holanďania. Pláž je ozaj nekonečna a na ceste veľa karavanov. Je to skvostné miesto na prenocovanie v obytnom domčeku na kolesách. Raňajky na pláži v Sozopole padli vhod.
Burgas sa nám podarilo prejsť celkom rýchlo a tak bol čas na pauzu v starovekom Nesebare, kde vedie cesta po násype. Mestečko je nádherne udržiavane. Dali sme si tu kávičku a pokračovali na sever Slnečnému pobrežiu.
Prichod do Varny (Bulharsko) je naozaj monumentálny, cesta vedie po nadjazde ponad zaliv, kde je vidieť námorné lode a skyline mesta. Slnečné pobrežie bolo preplnené – samé autá, plno ľudí. Pozastavili sme sa nad výstavbou v tejto časti Bulharska. Pribudlo tu enormné množstvo hotelov. Začalo to byť únavné s v podstate sme nič nevideli. Tak sme si to namierili do kláštora Aladžha.
O minulosti kláštora sa vie málo. Predpokladá sa, že príbytok stredovekých mníchov vznikol počas byzantskej nadvlády v Bulharsku v období 11. – 12. storočia, kedy sa obnovili kláštory i kostoly z ranného kresťanstva. Mníchov, ktorí sa tu usadili určite okúzlila nielen odľahlá oblasť, v ktorej sa kláštor nachádza ale aj okolité lesy plné plodín, vody i vzácnych drevín, ktoré tu vidieť dodnes.
Od tohto momentu smerujeme od mora definitívne smerom domov na západ. Bulhari nás potešili diaľnicou smerom od Varny na Sofiu. Celkom dlho sme po nej išli, až sme si zvykli a očakávali, že sa dnešok ponesie už len v znamení diaľnice. Zrazu sa krajina zmenila na absolútne čiernu. Po požiari zdevastovane ihličnaté lesy pôsobili naozaj depresívne. V navi som mal Pobitite kamuni. Diaľnica bola zjavne tak nová, že ešte nebola v navigácií a tak sa mi podarilo preletieť odbočku. Museli sme zísť na ďalšom zjazde a vrátiť sa po vedľajšej cez zhorený les. Po pravej strane sa objavila jediná púšť v Európe a skamenelý les. Veľkosť celého priestoru som pochopil až keď som vzlietol s dronom. Tu je video.
Skamenelý les
- Názvy: Pobiti Kamani, Pobitite kamani, Bulharsko, Zasadené kamene, Kamenný les, Kamenná púšť.
- Rozloha: 13 km ² – 8 km dlhé a 3 km široké územie.
- Jediná púšť v Bulharsku.
- Jediná púšť v Európe, v ktorej sa darí púštnym plazom a podobným živočíchom púštneho typu. (V Európe sú dve prirodzene vytvorené púšte. Tá druhá je v Španielsku – Tabernas.)
- Prírodná pamiatka (1937).
- Vznik: Korálovou aktivitou alebo zvetrávaním a dezertifikáciou hornín (degradácie územia na púštnu krajinu).
- Charakter územia: Kamenné stĺpy (duté a plné piesku) z vápenca týčiace sa do výšky 12 metrov voľne rozhádzané v piesku. Sú staré asi 50 miliónov rokov.
Poprechádzali sme sa po púšti, polietal som si s dronom a mohli sme pokračovať smerom na západ do mesta Veliko Tarnovo (Bulharsko). Diaľnica však skončila a šli sme dosť veľkou premávkou. Dorazili sme do hotela Premier v takom čase, že sme ani nestihli využiť bazén. Zaujalo ma trubičky na recepcií. Boh vie na čo boli určené. Dali sme si v miestnej burgrárni burgre a šli sme zmorení spať. Ako som spomínal, všade po meste na výkladoch nálepky SBS. Veľmi drahé autá sa preháňali večer mestom.
482km
9.8.2024 Veliko Tarnovo(Bulharsko) – Buzludža (Bulharsko) – Beharca Crainova (🇷🇴)
60km na juhozápad od Veliko Tarnova sa nachádza na kopci monument slobody. Z ktorého je v diaľke vidieť Buzludžha. Rozhodli sme sa tu spraviť okruh horami. Prvá zastávka bola teda tu.
Pamätník slobody, Bulharsko
Pamätník slobody, známy aj ako Pamätník Šipka (Паметник на Шипка), je symbolom moderného Bulharska a oslobodenia Bulharska. Pamätník je srdcom Národného parku-múzea Šipka a nachádza sa na vrchole Šipka v Balkánskych horách.
Jeho obrys pripomína stredovekú bulharskú pevnosť a je viditeľný z desiatok kilometrov. Bol postavený z darov ľudí z celého Bulharska a slávnostne otvorený 26. augusta 1934. Je vysoký 31,5 m a vedie k nemu 890 schodov. Vchod do Pamätníka stráži mohutný bronzový lev, symbolizujúci erb Bulharska – symbol bulharského štátu. Ostatné tri steny pamiatky nesú názvy Šipka, Šejnovo a Stara Zagora – bojiská pri obrane priesmyku. Na prízemí pod mramorovým sarkofágom odpočívajú pozostatky obrancov Šipky.
Len 9km ďalej je pamätník založenia Bulharskej komunistickej strany. Raz aj my taky postavime sudruhovi Ficovi 😂😂😂😂. Demonštrácia brutalizmu v priamom prenose. Chceli sme sa povoziť po schodoch ktoré k nemu vedú, ale žiaľ, alebo našťastie sa tu mal večer konť obrovský festival. Podarilo sa nám dostať len k pamätníku Železnej päste.
Pamätník Železnej päste, Bulharsko
, ktorý sa nachádza neďaleko ikonického pamätníka Buzludža v centrálnych balkánskych horách, slúži ako výrazný symbol bulharského revolučného ducha a protifašistického odporu. Tento pamätník, stojaci v tieni vrcholu Buzludža, vzdáva hold statočnosti partizánov a bojovníkov za slobodu, ktorí sa postavili proti tyranii počas jedného z najnáročnejších období bulharskej histórie. Tieto dva pamätníky – Buzludža a Železná päsť – spolu vytvárajú silný príbeh o boji, odolnosti a jednote.
Pamätnik Buzludža, Bulharsko bol teda uzavretý, ale oslavovať Bulharsku komunistickú stranu mi ku šťastiu nechýbalo.
Pamätník Buzludža
Pamätník Bulharskej komunistickej strany (bulharsky: Дом паметник на БКП, romanizovaný: Dom pametnik na BKP), tiež známy ako Pamätník Buzludža (/ˈbʊzlʊdʒə/) Bulharsko, bol postavený na vrchu Buzludža v strednom Bulharsku bulharskou komunistickou vládou a slávnostne otvorený v roku 1981. Pripomínal si udalosti z roku 1891, keď sa v oblasti tajne zhromaždila skupina socialistov pod vedením Dimitra Blagoeva, aby vytvorili organizované socialistické hnutie, ktoré viedlo k založeniu Bulharskej sociálnodemokratickej strany, predchodkyne Bulharskej komunistickej strany (ktorá je sama o sebe predchodkyňou súčasnej Bulharskej socialistickej strany).
Pod nami sa nachádzalo údolie ruží, kde sa nachádza väčšina produkcie ruží, ktoré reprezentujú Bulharsko. Nemá ho ale zmysel navštevovať inokedy ako na prelome máj-jún, teda ďalší dôvod a vrátiť. Z vrcholu Buzludža je vidieť na spomínaný vrch Šipka. V súčastnosti je v rekonštrukcií podľa projektu obnovy pre zachovanie turizmu. Z budovy boli odstránené nebezpečné uvoľnené časti stropu a strechy. Prioritou je vybudovanie novej strechy a výmena okien, aby sa zastavilo zatekanie a ďalšia degradácia interiéru. Vzácne mozaiky v interiéri aj exteriéri už boli stabilizované a chránené dočasnými prístreškami v rámci predchádzajúcich fáz.
Spod stanu RED BULL sme sa vybrali späť k monumentu slobody a zatočili smerom na sever k mestu Oryahovo, ktore je hraničným mestom s Rumunskom. Museli sme však prekonať Dunaj na dvoch zviazaných šlepoch ktoré slúžia už roky ako trajekt aj pre kamiony. Dunaj je tu naozaj kolosálny, tečie tu pomaly a jeho šírka býva ďaleko nad 1000m.
Pred trajektom sme si ešte natankovali lacnejší benzín a minuli posledné LEVY a ako som sa dozvedel v čase keď píšem tento cestopis, veru naozaj posledné, lebo Bulharsko od 2026 naozaj prechádza na EURO.
Od hraníc sme už smerovali na sever k mestu Crainova a tesne nad ním sme sa ubytovali pri ceste v hoteli Carul din stele Beharca. S pani recepčnou som sa tu dohodol po Taliansky. Hotel mal super reštauráciu a bazén. Večer nás čakala živá hudba, kde pán spieval tak, že pozeral do mobilu, kde mal slová rumunských ľudových piesní. Riškovi utkvelo v pamäti jeho nadčasové „yala yala yala“. Zaplával som si, dali sme si večeru, kde nás otravovali muchy a tak sme ich začali zabíjať a bolo ich toľko, že sme spravili masový hrobček. Áno, bolo aj pivo, čo je asi jasné ;o) Rumunská ľudová hudba nás zmorila.
7 hodín 408km
10.8.2024 Beharca -Transalpina – Szeged (🇭🇺)
Hotel nesklamal a udrel perfektné raňajky. Ja som sa už nevedel dočkať, čakala nás Transalpina. Nebudem to tu zase rozpisovať, ale je to jednoducho ceste ciest.
Obed sme si dali na jedno odpočívadle, kde bol chorý psík, ktorého sme nakrmili zbytkami.
Tankovali sme na Petrom – tak som si odfotil Peťka a Riška. Jeho druhé meno korešponduje s týmto názvom.
Podvečer sme dorazili až do Szegedu, kde sme mali celkom problem nájsť ubytovanie a nakoniec nás majitel toho čo sme našli celkom obral, nahuckal nás na svoju garaž, kde si výpýtal 5€ za motoku. Ale chclei sme mať pokoj, tak sme to už neriešili a link sem preto nedám 😉
V Szegede je super reštaurácia s názvom Monster Downtown. Prešli sme si centrum a dali pár piviek. Szeged je veľmi pekné mesto na rieke Tisa. Odporúčam navštívíť.
520km
11.8.2024 Szeged – Bratislava
Ráno sme museli ísť pre motorky do garáže a potom sme vyrazili smerom domov. V Dunajuvari sme s Riškom zatočili smerom na Szekesfehérvár, aby sme nemuseli ísť po diaľnici domov. Peťkovia sa rozhodli to streliť cez Budapešť čo najrýchlejšie domov. My sme sa neponáhľali a netrpíme týmto syndrómom rýchleho návratu, s ktorým sa často stretávam a viem ho pochopiť. Jednoducho sme si užili cestu domov, zastavili sme sa na halaszle a samozrejme sme sa v Bratislave stavili ešte na WAPke a umyli motorky, ako vždy.
4 hod 405 km
Pre mňa bola táto moto-dovolenka unikátna. Ďakujem chlapcom, že to so mnou absolvovali a vydržali. Videl som svoje detské dovolenky, videl som ako môže krajina vypadať, keď zaspí. Čo s krajinou robí korupcia. Že Bulharsko má naozaj bohatú históriu. Prekvapila ma aj turecká menšina na juhu krajiny. Nádherná príroda, more, jedlo. Čerešnička na torte v podobe Transalpiny je proste majsterstuck.
.. a môže sa pripravovať budúcoročný trip do Talianska…