Korzika – hory, lesy, zákruty a pláže – Cestopis

Korzika – trip na tento ostrov som plánoval veľmi dlho a bol som už asi aj otravný stálym opakovaním faktov o tomto ostrove a okolnosťami spojenými s organizáciou. Dohodli sme sa štyria chlapi a v dostatočnom predstihu – v decembri.

Čakali sme až do januára na oficiálne spustenie predaja lístkov na autovlak z Viedne do Livorna. Lístky mali iné ceny podľa poradia objednania, takže výslednú cenu sme spriemerovali. Po skúsenostiach s cestou do Nórska som mal jasno vo výbere lôžok. Objednal som dve dvojlôžkové kupé. Cestovanie bolo super. Boli sme v kupé vedľa seba. V cene sme mali raňajky, a vo vlaku bola aj sprcha. Vynikajúca voľba ako nedrať gumy na nudných hluchých diaľničných kilometroch.

t-0 dni a ide sa na Korziku!

 Cesta z Bratislavy do Viedňe ubehla rýchlo,ale veľmi fúkalo. Na pumpe sme si kúpili Nutellu do vlaku ;o) a šli sme čakať presne podľa predpísaného termínu na autovlak.

Malé osvieženie po ufučanej ceste sa dostavilo na parkovisku, kde sa radia autá na autovlak. Na náš vlak prišlo asi desať Porschačikov. Vedľa nás v kupé bol starší pár, ktorý bol súčasťou tejto Porsche socialnej skupiny. Mali naplánované pojazdiť cesty okolo Monaca a späť cez Alpy. 

Pisa, šikmá veža v Pise

Trajekt nenadväzoval na príchod vlaku, tak sme si ho rezervovali až na 14 hodinu. Vzniklo nám tu okno na malý výlet do Pise, ktorá je 27 kilometrov od Livorna. Turistická masovka, ktoré fakt nemusím. Mali sme ale obrovskú výhodu, že sme tam prišli na Talianov veľmi skoro, teda okolo 10:30 a nebolo tu až toľko ľudí ako tu vie byť cez deň. Áno je šikmá, káva a šup späť do Livornského prístavu ;o)

Trajekt Livorno – Bastia

Navigácia v meste je prehľadná, Človek to nemôže nenásť. V prístave za nami po čase dorazila tlupa talianskych prívržencov Harley Davidson organizovaná presne podľa MC stanov, teda každý s vestou a na nej vyšitá presná zastávaná funkcia v klube. Urobili teda parádny hukot, hlavne pri naloďovaní. Motorky idú prvé, my úplne vpredu, teda najlepšie miesto pri vylodení.

Na trajekt som šiel prvý ;o)

Moja kinetóza sa hlásila a mal som z nej malinký stres. Preto som sa po priviazaní motorky špagátom na prádlo – Taliani, vytrepal na najvyššiu otvorenú palubu. Výhľad neskutočný, trajekt bol kolos. Nie však taký ako v Hirshalse v Dánsku pred dvoma rokmi pri ceste do Nórska. Miloško bol zlatý a zásoboval ma pivom a vodou. Na palube bolo slniečko, tak som sa opaľoval. Chalani reštauračnej časti obsadili jeden stôl- Po čase. keď som zistil, že more je vlastne pokojné, vďaka bohu, rozhodol som sa isť za nimi. Navrhol som, aby sme si zahrali Šálenú. Neskutočne sme sa zabavili. Celá paluba sa na nás smiala ;o) 

Pozor!

Malé upozornenie, na lodi je satelitný GSM hotspot, teda sieť mimo Zóny EU účtovaná ako:

Roaming. dátové prenosy v Zóne 3 3,543 MB 35.08 €                   35,08 €
prenos dát v zahraničí, v krajine Zóny 3.

Rozdelenie krajín do Zón nájdete v cenníku alebo na www.orange.sk

 Po pravoboku sa objavil ostrov Capraia, je to kozý ostrov, ale je obývaný aj ľuďmi. Cestou späť sme dokonca videli aj Elbu. Korzika sa ukázala v plnej kráse a v tajomnou zahalení. 

Prvý pohľad na Korziku

Ako sme sa blížili na ostrov, priplávala k nám malá loď a z nej preskočil nejaký chlapík. Neviem, či to bol kapitán, ktorý vie parkovať, ale radšej som to neskúmal.

Asi kapitán..

Vylodenie trvalo krátko, keďže sme boli prví. Hneď sme vyrazili smerom na I`le Rousse cez kratšiu, ale serpentínkovatejšiu cestu. Prvá krátka prestávka nás uviedla do reality a prinútila nás spozornieť. V priekope bolo auto, ktoré sa tam zjavne zrútilo, ale nik sa nenamáhal ho vytiahnuť. Dosť desivý pohľad.  Záchranky na ostrove vzhľadom na jeho členitosť sú organizované spolu s vrtuľníkmi a je tu vybudovaná sieť heliportov na dostupných miestach pri obciach.

Pizza

Pred západným pobrežím som si všimol pri ceste dodávku z ktorej predávali pizzu a keďže sa hlad hlásil, zastavili sme a dobre sa najedli. Pizza menšia pre jedného 8€, väčšia 10€. Pizza bola naozaj chutná s poctivými ingredienciami, alebo som bol turbo hladný ;o)

Pri odchode sa mi podarilo položiť mašinu, chcel som obísť rozbité sklo pri smetiakoch a nevidalo. Šťastie bolo, že som to neoprel o poblíž stojace auto. Nešťastie zase, že som urval LED prídavné svetlo, ktoré som pred odchodom vymenil za originálne. Ráno som ho prichytil zdrhovačkami a mám ho tak do dnes ;o)

Podvečerná Korzika bola nádherná, zapadalo slnko a obrysy hôr odstupňované od najbližších po najvyššie. Samé serpentíny, perfektný asfalt a nádherná príroda.

Večer nás privítalo L’Île-Rousse. Recepčný bol motorkár, zaparkovali sme vo dvore, kde už bolo 12 francúzskych cestovných endur. Pivo 3,50€ na pumpe. Prebrali sme  plán cesty  nasledujúceho dňa a bam do postele. 

26.4.2019 okolo Korziky

Ráno sme vyrazili v dohodnutý čas, ale zastavili sme sa v L`Ile Rousse v kaviarni na námestí na cortádo a croisant. Raňajky, ako sa patrí a teda na prvej pumpe sme museli stáť na wc ;o) Zase sme minuli spomínanú bandu motorkárov, ktorých sme stretli na trajekte. PNaše prianie znelo jasne: Neprísť niekam, kam prídu oni. Nocovali v meste St. Lorent, všade kde som sa pozrel bol Harik. Čakal som na chalanov na dlhej pláži pri mori. More bolo pokojné, pláž čistá a vzduch, taký aký môže byť len ráno pri mori. Raz som uverejnil na instagrame jednu podobnú fotografiu z Kanárskych ostrovov a niekto mi ju okomentoval, že sa mi podarilo pekne zachytiť dračí chvost. Myslím, že na tejto fotografií je evidentný:

Severné pobrežie

Pokračovali sme po západnom pobreží smerom na sever. Zastavovali sme sa pri každej pláži. Pláž a more sú pre nás suchozemcov proste vzácne. 

Dosiahli sme najsevernejší bod Korziky dedinku Barcaggio. Je tu krásne pobrežie, ktoré bolo posiate kvetinami a na mori bolo veľa kajakárov, ktorí lovili ryby priamo z kajaku. Výhľad na ostrov I`le de la Giraglia na ktorom sú len vtáci a jeden kostolík.

Východné pobrežie

 Východným pobrežím sa náš „expedičný tím ;)“ dostal do Bastie, kde komplet vyhladol. Našťastie sú Korzičania labužníci, takže o hlade sme neostali. Všade tu majú sendviče s trhaným bravčovým. To bravčové je vraj z prasiatiek, ktoré sme neskôr vo vnútrozemí vídali pri ceste. Dokrmujú ich gaštanmi a vďaka tomu majú vraj sladšie mäsko. Sendviče boli naozaj obžerstvo. Niektorí si odložili aj na večeru ;o) Pištik má menší žalúdok ako jeho vnučka, takže mu ostalo aj na raňajky.

Vnútrozemie

Z Bastie vedie svižnejšia cesta T10 priamo do Ajaccia krížom cez vnútrozemie. Zastávka v meste Corte, kde má Pascal sochu a sídli tu aj cudzinecká légia nám padla vhod. Nakúpili sme na trhu nejaké ovocie a zeleninu.

Mali sme úžasné počasie. Vnútrozemie Korziky pripomína Rakúsko, ale trocha špinavšie ;o) Ale lesy, hory a príroda je tu skvostná, T20 je široká cesta miestami aj dvojprúdová a je to najrýchlejší možný presun cez ostrov. Užívali sme si každú zákrutu, každý výhľad, každú scenériu a netušiac, čo nás čaká v Ajaccio.

BOOKING STORY:

Po príjazde do Ajaccia sme nevedeli nájsť naše ubytovanie, pretože sme stáli presne pri ňom a nenapadlo nás, že ide o bytovku ako v Petržalke a navyše v arabskej štvrti. Keď sme dorazili, v každom okne boli chlapi a sledovali kam zaparkujeme a čo tam robíme. Apartmán bol podľa fotiek z Bookingu obstojný aj s výhľadom na more pri vyklonení z balkóna. Ale nikde sa v popise ani vo fotografiách nezobrazovalo, že je to v spomínanej bytovke a tá v arabskej štvrti. Nie som rasista, ale naozaj som sa tam necítil bezpečne. Vchod a schodisko páchlo, boli tam piktorgramy s prekríženými injekčnými striekačkami, vrieskali tu deti, ženy chodili zahalené ako v Iraku.

Gheto

Mali sme 4 BMW R1200GS z toho dva vodníky a ani nám nenapadlo ich nechať tu na ulici. Pani ktorú vyslali na vybavenie náležitostí s nami, patrioticky necekla inou rečou ako francúzštinou . Dohadovali sme sa spolu cez google prekladač. Vraj nám prenajímateľ bytu dal vedieť, že tu nieje privátne parkovisko, ale parkovanie je bezpečné. Všetci štyria dospelí chlapi sme sa zhodli jednohlasne, že tu nezostaneme. Mrzelo ma to, lebo som to vybavoval ja a každého z nás to stálo 120€.

A získať späť peniaze z Bookingu bolo nemožné. Spätne sme sa poučili, že treba v takomto ubytovaní ostať jednu noc, aby ste mohli napísať recenziu a požadovať späť peniaze. Alebo aspoň vziať kľúče a vrátiť sa na ďalší deň s reklamáciou. Takto to pani, ktorá to prenajímala, uzavrela, že sme sa nedostavili a Booking zaujal stanovisko, že s tým nič urobiť nevedia, pokiaľ ona peniaze nevráti. Nevrátila, nech si ich užije.

Všetko zlé …

Všetko zlé je ale na niečo dobré. Janko vytiahol notebook a našiel v blízkej dedinke Alata nad Ajacciom ubytovanie na kopci na úplnej samote, oplotené a za tú istú cenu. Mimochodom pri mojom výbere hneď druhé v poradí, ale vyhralo Ajaccio, lebo bolo 20min od centra na peši, ale dole takým kopcom, že späť po 4-5 pivách to je tak na dve hodiny…

Ale späť k ubytovaniu: Bolo naozaj na takej samote, že sme to v tme nevedeli nájsť a všadeprítomný patriotizmus a ignorovanie inej reči ako francúzskej, nám zase moc nepomohlo. Cez Booking nám napísali, že do hodiny to bude pripravené. Blúdili sme okolo, dokonca sme boli trikrát pred touto bránou ale nakoniec sme sa ubytovali. Dali si pár pív, naplánovali nasledujúci deň na veľkej mape, rozdelili postele a zahrali si tradične klamanú. Skoro som si cvrkol – je to úžasné sledovať renomovaných podnikateľov, keď klamú ako malé deti ;o)

27.4. 2019 Piana

Ráno sme sa  dohodli na čase a že sa stretneme v Patisserrie pod mostom v Ajacciu. Zase patriotizmus, problém si objednať presso s mliekom. Chodili sme sem na raňajky, alebo kávu každé ráno a každé ráno som mal proste inú kávu. Asi to robila tá pani náročky, lebo som si dovolil nehovoriť po FRANCÚZSKY! Káva bola ale naozaj výnimočná, Korzičania si potrpia na dobrú kávu, skoro ako Taliani. Quishe, croasanty, minipizze, čerstvé bagety aj plnené a sušene bisquity. Človeku až srdce poskočí, prečo niečo také nemôže byť aj u nás. Slovenské rožky z potravín sú síce dobrotka, ale takáto Patisserka má tiež svoje čaro.

Káva – obrovské presso s mrte mliekom. (pýtal som presso s mliekom)

Plán bol jasný, po pobreží po D81 smerom na Pianu a vnútrozemím späť do Alaty. D81 je neskutočná pobrežná cesta. Na týchto našich výletoch mimo sezóny milujem to, e nikde nikto nie je. Mali sme pláže pre seba. Kúpať by sme sa i tak nekúpali, takže to bolo jedno. 

D`arone off road

Ako sa približovala Piana, navrhol som pozrieť pláž D`arone a nad ňou taký malý offroad k peknému výhľadu. Trocha zmeny po tých nekončiacich zákrutách. Prešli sme to všetci bez ujmy. Panenská príroda, nádherné útesy a kam oko motorkára dovidí ani nohy. Na tomto mieste sa mi veľmi páčilo, je ako keby vytrhnuté z civilizácie, čas tu nejak nebol podstatný – miesto, počasie, ľudia s ktorými som tam bol. Neviem, ale je to taký ten moment, ktorý si odložíš na dlhé sychravé zimné večery.

Na pláží je reštaurácia, dali sme si tu obed. Túto špecialitku žiaľ nie, bolo to nad môj rozpočet ;o) Reštaurácia je v karibskom štýle. Viem si predstaviť, že v lete je tu denne nátresk. Na pláži zase nikoho, koniec apríla na Korzike je proste ako stvorený pre mňa.

Piana

Po návrate na cestu D81 nás už čakala Piana. Národný park, ktorý je za rovnomenným mestom, typická Francuzska cesta ako z Funesovky vedie po skalnatom pobreží, ktoré sa zmení na červené. Cesta pretína skalnatý masív z červenej vyvretej horniny. V lete tu musí byť úplný turistický masaker a zápcha za zápchou. Už my sme mali na jednom mieste problém prejsť, keď sa tu stretol karavan s autobusom. Na motorke sa dosť ťažko cúva a ľudia to nejak nechápu.

Pri meste Porto sme sa vydali smerom do vnútrozemia. Korzika je v tejto časti alpsky hornatá a miestami už bolo aj chlanšie, ako hovorí môj dobrý kamarát z Hornej Nitry. Cesta, asfalt a výhľady zase na jednotku, proste moto raj. 

Pont génois de Truggia

Neviem ako sa nám to podarilo ale viac krát sme skončili pri moste Pont génois de Truggia. Je to klenbový kamenný most ponad čistú horskú rieku v ktorej boli obrovské pstruhy. Príroda je tu nedotknutá a fascinujúca. Miesto ako stvorené na prestávku a kochanie sa okolím.

Love story

Večer sa otvorila elektrická brána a do dvora vošlo Audi TT. Vystúpila z neho trocha pri sebe dáma, ktorá pôsobila dosť žoviálne a vyžito. Bola to majiteľka, pustila sa s nami do reči. Vysvetlili sme jej odklial sme, ako sme pricestovali a čo máme v pláne. Ponúkli sme ju aj jej dcéru vínom. Nechutilo jej. Fajčila jednu od druhej – no Francúzska, alebo skôr Korzičanka. Po skúsenostiach z iných moto-dovoleniek som sa jej spýtal na nejakú dobrú reštauráciu. Poradila nám nejakú pri mori a že nám zarezervuje miesto a celé sa to nejak rýchlo zbehlo a nevedela pochopiť, že my celý deň jazdíme a nevieme či to stihneme. Najviac ju ale zaujímal Pišta, pýtala sa na jeho meno a aj na neho teda na Stepana, rezervovala stôl.

Nám viac nebolo treba. Na druhý deň to mal Pišta na tanieri od rána do večera. Stále sme sa ho pýtali, kedy ide na rande a nech sa nevysilí a podobne. Už z toho mal myslím aj nervy a radšej by tam šiel, nech má pokoj. Samozrejme sme to nestihli a majiteľku sme už nevideli.

Vždy sme sa ale rehotali, lebo keď sa otvárala tá elektrická brána, zakričal som že: „AUDI TT“ a Pišta zmizol v dome. Tak isto keď sme videli niekde TTčko, tak som to Pištovi hlásil a ten ma poslal do teplých krajín…

28.4.2019 Bonifacio a späť

Káva – malé presso bez mlieka (pýtal som presso s mliekom)

Trasa po rýchlostnej ceste T30 smer „Bonifáčo“ sa pomaly zvažuje až skončí na úplnej rovine, čo je pre Korziku až nepochopiteľné. Robil som si srandu, že toto má od nás Miloško k dnešným narodeninám ;o) Stavili sme sa na pláži. Z hlavnej cesty sem zatočili na offroad cestu smerom k pláži Paraguan. Boli sme všetci prekvapení: pláž bola celá pokrytá zosušenými riasami. More tu vyhodilo obrovské množstvo rias. Príroda je mocná. Verím že ďalší príliv to zase vyčistil.

Bonifaccio

Vrátili sme sa na T30. V diaľke sa už ukazovala pevnosť v Bonifaccio. Zaparkovali sme priamo pri mure, kde bolo vyhradené parkovisko pre motorky.

 Prešli sme si centrum s úzkymi uličkami a dali sme si kávičku priamo nad útesom tesne pri Schodoch kráľa Aragona. Na námestí je vojnový pamätník.

Schody kráľa Aragona

 Hecli sme sa a zišli len 187 schodov, kde každý je iný, jeden veľký, druhý menší a šmyklavý. Schody v roku 1420 vytepali do skaly vojaci D`Aragona, aby sa z mesta vedeli dostať k studni svätého Bartolomeja, ktorá sa dnes už nepoužíva. Po adrenalínovom zostupe sa človek dostane na chodník, ktorý je zasekaný do vápencového brala a lemuje pobrežie. Pohľad na rozbúrené tyrkysové more z chodníka je naozaj nezabudnuteľný zážitok, ktorý stojí za ten nekonečný výšlap po až 187 schodoch. 

Vymotali sme sa z mesta a pokarčovali smerom na juh. Chceli sme vidieť Bonifaccio zdiaľky a dostať sa na najjužnejší bod Korziky, odkiaľ je možné vidieť Sardiniu. Cieľ bol jasný – maják Petrusani. Cesta sa kľukatí ponad vápencové útesy, kde je možné sa odfotiť a v pozadí mať Bonifaccio ako na dlani. 

Du Golf v Gurgazu

Na moje sklamanie sa k majáku s motorkou nedalo dostať a na pešiu turistiku sme neboli pripravení, aj keď si myslím, že zavážilo hlavne to že sme už boli všetci hladní. Preto ďalšia zastávka bola Piantella, ale reštaurácia bola zavretá. Zabláznili sme si na parkovisku,kde bola šotolinka a zamierili sme do Hotel Du Golf v Gurgazu, kde nás Miloško pozval na obed, keďže mal sviatok.

Reštaurácia bola skoro prázdna s výhľadom na more. Dali sme si aj decko vínka, ktoré bolo úžasné. Janko si kúpil aj domov a nedávno i ho chválil, že si ho so spolubývajúcou otvorili a chrochtali blahom. Celkovo vína na Korzike stoja za to. Tak ako steaky a dary z mora.

Pláž Balistra

Cestou späť sme si dali ľahký offroad k pláži Balistra, ktorá bola za mňa asi najkrajšia na korzike, za ňou sa vlieva riečka do mora a hrá to tu naozaj všetkými odtieňi modrej. Mali smetu aj spoločnosť v podobe border kolie, ako sa ale ukázalo, nemala rada zvuk boxera a na Jana zaútočila štekotom.

Rondinara Plombaggia

Cestou smerom na Porto Vecchio cesta viedla okolo všetkými ospevovanej pláže Rondinara a Plombaggia. Nechcelo sa nám ale prechádzať k plážam, tak sme si ich len zhora pofotili. Obehli sme celý polostrov nad zálivom pri meste Porto Vecchio.

Porto Vecchio – Lac de l’Ospédale

 V mestečku Porto Vecchio prišiel čas na kávičku v prístave. Je tu veľa reštaurácií a kaviarní. Zaparkovali sme za sebou na chodníku a v La marine sme si dali kávičku a v bufete sendviče ako vždy ;o) Nasadli na tátoše a dávaj ho krížom cez hory okolo jazera Lac de l’Ospédale. Korzika sa mi páčila, jednu chvíľu si pri mori a užívaš si slnko, piesok more a za chvíľku si v horách pri jazere, kde je ľadová voda.

Viac krát sme skončili aj v tejto horskej dedine. Aulléne bola taká naša kávová zastávka, kde sme sa vždy stavili na kávu a mali tam dobré WC ;o)) Z tejto dediny viedla perfektná cesta smerom na Bichisano, kde sme savyjašili, potom priama cesta do Alaty.

29.4.2019 Pláže a Aullene

Ako vždy, večer sme sa dohodli na trase na ďalší deň. Samozrejme niektoríz posádky nepočúvali, venovali sa kartovým hrám, alebo alkoholu a preto vznikol ľahký spor. Naplánoval som jazdenie po plážach, čo sa nestretlo s pochopením u jazdcov ;O) Návrat sa teda prepočítal ako v navigácií a zase sme skončili na WC v Aullene a dávali serpentíny o sto šesť.

Káva – obrovské latté ako ho poznáme u nás, kakao s mliekom. (pýtal som presso s mliekom)

Capo di Feno

Prvá zastáva Capo di Feno. Krásna biela pláž s tyrkysovou vodou, čerstvým morským vzduchom a celý gýč dotvárajúce malebné drevené oplotenie. Fúkal vietor od mora a boli veľké vlny. 

 Ďalšia zastávka mala byť pri Torra di a Parata, ale parkovisko je asi 1km od veže, takže otočka a ďalšia stopka pri skalách, kde som neodolal,mosel som si poloziť a ísť nejak bližšie k moru. Miloško musel poriešiť nejaké pracovné veci, tak som to využil ;o)

Ajaccio

 V centre Ajaccia na promenáde sme si dali kávičku, obsluhovala tu černoška, ktorá vedela a hlavne aj počúvala po anglicky, takže sme mali kávu akú sme si priali.  Zázrak ! ;o) Plán bol pokračovať po pobreží na juh po plážach. Hneď na prvej zastávke som bol, ale prehlasovaný, že chlapci chcú ísť jazdiť do kopcov. Miloško si to rozmyslel, že ide nakupovať suveníry do Allbitreccia. 

Janko, Pišta a ja sme zastavili pri potravinách, kde robili bagety plnené šunkou na mieste. Naši hygienici by si tu prišli na svoje. Normálne vedľa pokladne doska, na nej čerstvé bagety, ktoré pokladník rozrezal, čerstvú šunku a dal nám to do mastného papiera. Nikdy by som napovedal, že bageta môže takto chutiť. Určite k samotnému momentu pridal aj výhľad – proste Korzika.

Capo di Muru

Skúsili sme sa dostať ku Capo di Muru, ale offroadik končil pri súkromnej bráne a pokračoval do jamy po šmykľavých skalách. Predsa majú naše ťažké cestovné mastodonty svoje off limity, tak sme sa otočili smerom do hôr.

V Olmete pred Proprianom sme zatočili do vnútrozemia a príde prekvapenie, skončili sme zase v Aullene na wc ;o))) Začali sme toto mesto volať Kakotown.

Zécavo

Tentoraz bolo viac času, tak sa cesta späť natiahla až cez Zécavo. Práve som si uvedomil, že tieto cesty sú tak dokonalé pre nás motorkárov, že sa im reálne človek oddá a nerieši nič len motorku, výhľady a zákruty a preto nemá v telefóne ani vo foťáku, žiadnu fotografiu ;o) 

30.4.2019 Col de Bavella a koťogó

 Dnešný plán bol na včerajšej večernej schôdzi jednohlasne schválený : Col de Bavella. Kilometrov bolo naplánovaných požehnane. Štart bol teda stanovený na 6.30 ráno! Ak toto číta nejaká kočka, ktorá poškuľuje po motorkárovi – áno toto je realita! 

Káva: veľké presso s napenenou kávou v inom pohári…(pýtal som presso s mliekom)

Klasika okolo letiska v Ajjaccio smerom na Vivario. Na Totalke dotankovanie a ďalej pred Venacom na cestu číslo D143, kde som sa odfotil pri moste ponad prielom.

Oblúkom sme prešli k východnému pobrežiu,kde je samá nížina. Je to tu také neKorzické. Zastali sme až na Mobilke pri Ghisonaccia, kde mali vystavený nádherný veterán Citroena. Tento asi nebol hrdzavý už v katalógu ako tie dnešné ;o)

Col de Bavella

V Solensare boli tabule na Col de Bavella, ktoré nás viedli na cestu D268. Serpentínký, serpertínky, popri rieke ktorá delí Korziku na severnú a južnú. Cesta sa s riekou preplieta prostredníctvom typických kamenných mostov.

Pred samotným kaňonom sme zastali pod osamoteným stromom pri ceste, kde panička z Nemecka venčila kabelkového psíka, ktorému v serpentínach prišlo ťažko. Vytiahol som poľnú kuchyňu a spravil som mokku.

 Tesne pod Col de Bavella je cesta úzka a popri nej samé kaviarne. Káva padla vhod. Tesne za vrcholom je Notre-Dame-des-Neiges, je to svätý pamätník. Od neho cesta pokračuje údolím. 

V Zonze smerom na Quenza a zase sme skončili v Aullene na WC ;o)

Prasiatka

Samé prasiatka, kŕmené gaštanmi. Ak tu zračíte pri ceste rozryté krajnice treba spomaliť, ich výkaly sa šmýkajú a oni vedia odpočívať aj v strede cesty!

Cesta D69 za Col de Sorba je nádherná. Je tu vidieť pár nákladiakov, ktoré to neprešli a nevydalo. Týždeň po nás odtiaľto posielal Jankov kamarát fotografie a bolo tu 10cm snehu.

Späť sme sa vrátili najkrajšou cestou do Alaty. Večer klasická plánovačka a bruskety z pečiva ktoré zostalo.

1.5.2019 deň práce sme oslávili prácou za rajdami pod najvyššou horou Monte Cinto

Káva – Kapučíno so škoricou – veľké (pýtal som presso s mliekom…)

 Z večerného plánovania bol jasný result: ide sa na najchladnejšie miesto Korziky pod Horu Monte Cinto (2 706 m), áno o celých 11m vyšší ako náš najvyšší. Žiadna politika – myslím Gerlach. Všetci sme si pobalili teplé oblečenie a po zraze 8.00 v kaviarni sme vyrazili na sever. Prvá pauza pri našom Pont génois de Truggia a v Cristinacce a tu sme dostali chuť na kávu a konečne sme prišli sme na to správne zaklínadlo – CORDATO!

Col de Vergio

 Pookriali sme na slniečku a vyrazili k mostu v Albertacce, po ceste pár fotiek pri Col de Vergio.

Albertacce

Albertacce je most pod ktorým je menší. Z menšieho je pekný výhľad na hory pod väčším mostom. Pozri si video, pochopíš ;o)

Cesta pod horu vedie cez údolie, kde je typická korzická cesta. Toto miesto sa mi veľmi páčilo, stali sme na každom rohu a fotili a natáčali.

Monte Cinto

Cesta sa smerom ku Monte cintu mení. Mení sa veľkosť stromov až skoro na kosodrevinu. Po ceste bolo veľa reštaurácií, miest na oddych, potôčiky, tunely. Je to veľmi pekná cesta. Na vrchole cesta končí pri štvorsedačke. V čase keď sme tam boli, boli na zjazdovke ešte zbytky snehu.

Corte

Cestou späť sme sa najedli v jednej reštike pri ceste s výhľadom na hory. Cestou sme sa zastavili v Corte natankovať, zaskočil nás tu dážď tak sme si dali na pumpe dlhšiu pauzu. Keď dážď ustal, tak sme podľa meteo stránok usúdili, že je lepšie vyraziť. Najrýchlejšou cestou krížom cez ostrov sme sa vrátili do Alaty.

2.5.2019 Rozdelenie skupiny

Káva – cafe luongo (pytal som presso)

Keďže ja a Miloško sme si chceli trocha užiť aj Korziku ako ostrov bez celodenného jazdenia a Janko s Pištom chceli jazdiť a navštíviť Gorges de la Restonica a navyše hlásili dážď, sme sa rozdelili. 

Chlapci jazdili celý deň a vraveli že to stálo za to. Že sa im tento deň páčil najviac. Pre mňa len ďalší dôvod sa sem vrátiť ;o) 

S Miloškom sme si dali kávu, croisant a vyrazili sme light tempom smerom na Ocana. Tu sme si dali naozajstnú kávu, s výhľadom na prírodu. Miloško sa spriatelil s labradorom.

Odpadová politika po Korzicky

Na ostrove som si všimol, že na každom rohu boli zhorené autá. Vyzeralo to desivo a obával som sa, nejakých sporov mafiánskych, alebo vendet, ale dôvod bol prozaickejší. Korzičania prosto naplnia staré autá ako kontajnery a časom zapália. Je to asi lacnejší spôsob likvidovania vrakov a na ekológiu sa nepozerá.

Lac de Tolla

Cieľ bol Lac de Tolla nad malinkou dedinou Tolla. Cesta viedla do kopca a malým offroadom sme sa dostali na kopec, z ktorého bol nádherný výhľad na priehradný múr. Neskôr sme po ňom prešli v bláhovom domnení, že priehradu obídeme.

Prešli sme po priehradnom múre, za rohom boli prepadové šachty s veľkou kapacitou. Bola tam len bránka s nejakým francúzskym nápisom. Bránku som otvoril a poďho ďalej. Dostali sme sa až na úroveň dediny a cesta sa zmenila na turistický chodník.

Vtedy sme začuli ako z dediny na opačnej strane jazera z dvora malého dedinského korzického domčeka štartuje vrtuľník. Majiteľ šiel asi nakúpiť do Ajaccia.

Nežiadúca otočka a poďho offroad späť. V dedine bola nutná zastávka na džús a kávičku pri jazere. Miesto pôsobilo dušu ukľudňujúcim spôsobom. Zase taký ten moment na uloženie do pamäte do sychravého počasia v zime. Ani sa nám nechcelo pokračovať.

Dedinka je v uctyhodnom kopci a je jednosmerná, tak sme si ju pozreli. Cesta viedla ponad priehradu, kde bol výhľad a dva autobusy turistov. Tak sme ťahali smerom na D27 po D3. Pred križovatkou bol uzučký most na ktorom som videl autobus, ktorý mal pri prechode z jednej strany 15 cm a z druhej 20 cm od múrov. Na videu je záber.  Za odbočkou bol vpravo vodopád, ale nechcelo sa nám k nemu šliapať. Bol ale vidieť z cesty.

Ajaccio

Po D302 sme sa vrátili do Ajaccia, kde sme zakotvili v centre a pobehali úzke uličky. Mesto je pekné, s dlhokánskou promenádou. Miloško nakúpil nejaké suveníry a okoštovali sme rybaciu polievku. 

Chalanov sme počkali pred našou kaviarňou.

3.5.2019 Cesta do Bastie po severe – posledný ostrovný deň

Pobalení pripravení na cestu sme riešili či zaplatiť za návliečky na osobu 20€, je pravda, že v podmienkach nič podobné nebolo napísané, ale ja som nemal chuť sa doťahovať, keďže som bol s ubytovaním maximálne spokojný. Počkal som kým to chlapci doriešia a stretli sme sa zase dole na káve. 

Káva – dvojite presso s mliekom vedľa (pýtal som presso s mliekom)

Z patisserky pod viaduktom nás čakala cesta okolo severnej časti Korziky a malý bombónik pred koncom. Pred Cagrese bola nepríjemná havária skútristu, tak nás to prijmälo k ostražitosti. Našťastie tam už bola sanitka a človek čo riadil skúter vypadal byť pod kontrolou. Nechceli sme v zákrute zavadzať, tak sme pokračovali.

Piana a CORTADO!

Prvá ozajstná káva (pýtali sme Cortado) s malinkým croisantom bola v dedine Piana. 

Tentokrát bola Piana preplnená, vyhýbali sme sa zase autobusom, tie zase nechápali, že motorka nevie cúvať. No turistický folklór.

Orsani Offroad

Dnešný deň sme si plánovali spestriť offroadom. Za Orsani je cesta k parkovisku, pri malom móle, odkiaľ vyplávajú výletné lode. Od cesty a parkoviska vedie šotolinka, kde boli aj kravky a somáriky dole na dolné parkovisko. Cítili sme sa ako dakaristi, ale keď sme zišli dole, prešlo nás to, boli tu osobáky ;o) 

Cesta D81 a aD81B je pre mna vyslovene zážitková. Mosty, tunely, výhľady, pláže, skaly, príroda, parádny asfalt. Ak je na Korzike nejaký motorkár, musí si ju prejsť!

Nie len motorky brázdia Korziku, ale aj super športiaky

Počas jednej prestávky pri býčkovi sme začuli v diaľke hukot prešľachtených motorov. O chvíľu okolo nás preletelo asi tucet športových áut a ako nás videli pri ceste tak sa aj náležite odprezentovali. Mne sa to páčilo ;o)

Mal som naštudované, že nad mestom na polostrove Calvi je Podvodná a oceánografická výskumná stanica Calvi a vedie k nej zase offroadík. Zákaz nikde nebol, tak sme sa vydali preskúmať poloostrov po jemne náročnejšom offroade. Miloško ako počul toto slovo, povedal, že on nás počká v meste Calvi.

Na polostrove sú pláže, výhľady na pobrežie a na samotné mesto Calvi a jeho opevnenie. Asi v polovici polostrova už ale zákaz vjazdu je, tak sme to akceptovali. Pofotili sme sa, nakrútili videá a šli sme naspäť na cestu. Mne sa podarilo na jednom fotogenickom mieste zápasiť s mastodontom, ale podarilo sa mi ho otočiť a dobehol som chlapcov.

Fotohooting

 Stretli sme sa v meste a hlad nás doviedol zase do sendvičovne. 

Tomino

Keď sme prechádzali cez I`lle Rousse zastavili sme na pumpe, v ktorej sme si prvý večer kupovali pivá. Pištík sa začal vybaľovať. Myslel si, že tu budeme spať. Milá tá jeho bezstarostnosť na dovolenke. Závidím mu ju ;o) Pozeral som počasie a priama cesta do Bastie pretínala práve búrku. Chalani ma prehlasovali a presvedčili, že ma chcú odfotiť pred tabuľou v dedine Tomino ;o) Tak sa teda pokračovalo na úplný sever.

Po západnom pobreží sme zbehli do Bastie, kde sme mali zarezervovaný hotel. Kúsok od prístavu, keďže sme museli byť o 7.oo nastúpení v prístave.

 4.5.2019 Trajekt, oceanarium a nakoniec vlak

Ráno sme si s Miloškom privstali a našli sme patisserie kúsok od hotela. Trvalo nám to istý čas, ale nakoniec aj káva bola super. Dorazili sme včas do prístavu a odtrpeli si nalodenie. Trajekt odchádzal presne. Zakývali sme Korzike, ja som si prial kľudné more a to sa mi aj splnilo.

Ako sme pristávali, tak som si všimol oceanárium pri pobreží. Hneď po vylodení sme sa vydali teda smerom na sever popri mori. 

Livorno

Pred Oceanariom bola reštika, tak sme si dali špagety. Na tieto som často spomínal  neskôr, vydarili sa. Obsluha bola ale nevtieravá a trvalo to ako v Taliansku. Holuby dzobali zbytky jedál z vedľajšieho stolu, ktoré tam ostali po hosťoch a obsluha mala čas to odniesť.

Oceanárium odporúčam pozrieť. Je obrovské. Nespočetné množstvo rýb, korytnačiek, žralokov a, barakud a v strede gigantické akvárium so zasadačku, kde sa môže človek pokochať ako v kine. 

Livorno je pekné mesto. Má kanály ako Göteborg a elektrické gondoly, ktoré prevážajú turistov po centre. Pred príchodom na stanicu sme museli zase nakúpiť „Nutellu“. Rovnakí plán mali aj Češi s ktorými sme sa bavili vo vlaku. Oni sa vracali zo Sardínie a vraveli, že boli pred rokom na Korzike a Sardínia sa im páčila jednoznačne viac. Padlo aj u nás rozhodnutie, že o rok pôjdeme na Sardíniu.

Nakládka na vlak bola komická. Celý čas sme boli spojení komunikátormi a ten kto šiel prvý, hlásil ostatným, ak bolo voľno, po chorvátsky: „Moše, nemá ništa“. Chlapov ktorí nakladali motorky na vlak bol rovnaký počet ako vo Viedni, ale tu to šlo žx pomalšie, lebo v jednom momente robil vždy jeden, max dvaja. Hlavný ktorý kontroloval motorky bol srb a keď som prišiel na rad mi povedal: „Moše, nemá ništa“. Pobavilo ma to veľmi ;o) Pred stanicou je jazierko plné korytnačiek, pri ňom lavička na ktorej sme čakali na vlak. 

Cesta vlakom bola v pohode, moc som sa nevyspal, ale ráno sme mali raňajky až na izbu a v noci začalo liať. Cesta z Viedne do Bratislavy bola úmorná a hnusná. Strašne pršalo a fúkalo. Mne osobne to nevadilo, ja som mal na ústach úsmev, myslel som na zážitky z Korziky a ako nám všetko dobre klaplo.